Judská púšť bola tichá. Len vietor víril prach po kamenistých svahoch a z diaľky bolo počuť zvonce oviec. Napriek takémuto pokojnému začiatku, nebolo to pokojné obdobie izraelských dejín. Kráľ Saul sedel na tróne, ale Boží prorok už dávno pomazal jeho nástupcu. Dávid však ešte nebol kráľom. Namiesto kráľovského paláca sa skrýval v jaskyni aj so skupinou mužov, ktorí s ním zdieľali neistotu dní. Boli unavení neustálym útekom, no napriek tomu chránili stáda a pastierov, ktorých na púšti stretávali. Medzi nimi boli aj pastieri veľmi bohatého muža menom Nábal.
Práve tu sa začína príbeh, ktorý by sa na prvý pohľad mohol zdať obyčajnou hádkou pre jedlo. No v skutočnosti je to príbeh o hneve, pýche, múdrosti a Božom vedení. Je to príbeh, v ktorom jedna múdra žena zachráni nielen svoj dom, ale aj budúceho izraelského kráľa pred rozhodnutím, ktoré by ho sprevádzalo po celý život.
Dávid svojimi mužmi chránil pastierov a stáda pred nepriateľmi. V tomto znamenala prítomnosť šesťsto ozbrojených mužov veľkú istotu. Nábalovi pastieri to dobre vedeli. Dávid za túto ochranu nežiadal odmenu. Prosil len o prejav obyčajnej vďačnosti a pohostinnosti, ktorá bola na starom Východe považovaná za samozrejmosť...
..a tak poslal k Nábalovi poslov s úctivým pozdravom a prosbou, aby z hojnosti, ktorú mu Boh požehnal, dal niečo aj jeho mužom. Bol čas strihania oviec – čas radosti, hostín a štedrosti. Práve v takýchto dňoch sa bohatstvo neukazovalo tým, koľko si človek nechal pre seba, ale koľko dokázal rozdeliť s druhými. Nábal však odpovedal spôsobom, ktorý odhalil jeho skutočné srdce. Ponížil Dávida. Zľahčil jeho postavenie, vysmial sa mu. „Kto je Dávid? Kto je syn Izajov?“ Akoby povedal: Prečo by som mal myslieť na niekoho iného? To, čo mám, patrí mne. Nikomu nič nedlhujem.
Nie je náhoda, že Biblia tomuto mužovi dala meno Nábal. V hebrejčine toto meno znamená blázon. Nie však blázon v zmysle človeka s nedostatkom rozumu. Biblický blázon je človek, ktorý síce vie veľa, dokáže hospodáriť, zbohatnúť a zariadiť si život, ale žije tak, akoby Boha nebolo. Nábal bol bohatý na majetok, ale chudobný na múdrosť. Mal tisíce oviec, no jeho srdce bolo prázdne. Dokázal spočítať svoje stáda, ale nedokázal rozpoznať Božie požehnanie vo svojom živote. Čím viac vlastnil, tým viac sa uzatváral do seba.
Možno si pri tom uvedomíme, dnešný príbeh je prekvapujúco moderný. Aj dnešný človek môže mať plné účty, úspešnú kariéru, krásny dom a pritom si myslieť, že všetko dosiahol sám. Zabudne, že život, zdravie, schopnosti i každodenný chlieb sú darom Božím.
Keď sa poslovia vrátili s Nábalovou odpoveďou, stalo sa niečo, čo nás možno prekvapí. Dávid, muž, ktorý vedel zložiť nádherné žalmy o dôvere v Hospodina tentoraz podľahol hnevu. Siahol po meči. Rozkázal svojim mužom, aby sa opásali zbraňami, a vydal sa smerom k Nábalovmu domu s jediným cieľom – pomstiť sa.
A práve v tej chvíli, keď sa zdá, že udalosti už nemožno zastaviť, vstupuje na scénu žena, ktorú Boh postavil na správne miesto v správnom čase. Volá sa Abigail. Jej meno v hebrejčine možno preložiť ako „radosť môjho otca“ alebo „otec sa raduje“. Je to krásne meno a význam tohto mena akoby už samo prezrádzalo, že táto žena prináša pokoj a nádej. Viete kto je jej manžel? Nábal, muž, ktorého význam mena je: blázon.
Na jednej strane Nábal – človek pyšný, zahľadený do seba, presvedčený, že bohatstvo mu dáva právo rozhodovať o všetkom. Na druhej strane Abigail – žena, ktorá vie, že skutočná múdrosť nezačína v hlave, ale v srdci, ktoré sa necháva viesť Bohom.
Možno sa pýtame, ako sa vôbec mohlo stať, že takáto žena žila po boku takého muža. Biblia na túto otázku neodpovedá. Ani nám nehovorí, či bolo ich manželstvo šťastné alebo nešťastné. A možno je to zámer. Lebo Božie slovo nám chce povedať niečo oveľa dôležitejšie. Nikto z nás si nevyberá všetky okolnosti svojho života. Nevyberáme si rodinu, do ktorej sa narodíme. Často si nevyberáme ani ľudí, s ktorými musíme žiť, pracovať alebo sa stretávať. Ale každý z nás si môže vybrať, akým človekom bude uprostred týchto okolností.
Abigail sa mohla podobať svojmu manželovi. Mohla povedať: „Je to jeho problém. Nech si ho vyrieši sám.“ Mohla zostať sedieť doma a čakať, ako sa všetko skončí. Lenže prezieravá múdrosť nikdy nehovorí: „Netýka sa ma to.“ Prezieravá múdrosť si uvedomuje, že zlo sa veľmi rýchlo šíri. Že hnev jedného človeka môže priniesť slzy celej rodine. Že jedno nerozumné rozhodnutie môže zničiť životy mnohých nevinných ľudí.
A tak Abigail koná. Abigail pochopila, že sú chvíle, keď každá minúta rozhoduje. Kým bude Nábal hodovať a opíjať sa pri hostine, Dávid sa so svojimi mužmi blíži. Ak neurobí nič, do rána môže byť neskoro. Preto pripravuje dary – chlieb, víno, pečené ovce, pražené zrno, hrozienka i figové koláče. Nie preto, aby si Dávida kúpila ani preto, aby zakryla manželovu vinu bohatstvom. Dary sú len vonkajším prejavom niečoho oveľa hlbšieho. Sú znakom pokory. Znamenajú: Prichádzam hľadať pokoj.
Keď sa potom stretne s Dávidom padá tvárou k zemi a prihovára sa mu s hlbokou úctou. Akoby mu hovorila: „Dávid, ty si predsa muž, ktorého si vyvolil Hospodin. Raz budeš kráľom Izraela. Naozaj chceš, aby tvoju cestu na trón poznačila pomsta? Naozaj chceš niesť po celý život spomienku na to, že si v hneve prelial nevinnú krv?
Abigail sa pozerá za dnešný deň, vidí dôsledky rozhodnutí, ktoré ešte len urobíme, vidí kam vedie cesta hnevu, pýchy alebo pomsty. Nehovorila dlho. Jej slová boli pokojné, pokorné a pritom prenikali až do srdca. Akoby mu povedala: „Dávid, nepozeraj sa len na dnešnú urážku. Pozeraj sa na zajtrajší deň. Nech tvoju budúcnosť neurčuje tvoj dnešný hnev.“
Koľko bolesti by sa dalo v našich životoch ušetriť, keby sme si túto otázku položili skôr, ako otvoríme ústa. Skôr, ako odošleme správu napísanú v hneve. Skôr, ako vyslovíme slová, ktoré už nikdy nepôjde vziať späť. Skôr, ako sa rozhodneme konať len preto, že sme presvedčení o svojej pravde.
Múdrosť sa totiž neprejavuje až po rozhodnutí. Múdrosť sa prejavuje pred rozhodnutím.
A vtedy prichádza okamih, ktorý patrí medzi najkrajšie v celej prvej Samuelovej knihe. Dávid mlčí. Muž, ktorý ešte pred chvíľou siahal po meči, teraz počúva ženu, ktorá prišla bez jedinej zbrane. A zrazu pochopí, že Hospodin mu práve postavil do cesty človeka, ktorý ho zachránil pred ním samým.
Preto povie slová, ktoré stoja za to, aby sme si ich zapamätali: "Požehnaný Hospodin, Boh Izraela, ktorý ťa dnes poslal oproti mne! Požehnaný tvoj rozum a požehnaná ty, že si ma dnes zadržala od krviprelievania.... Všimnime si, čo Dávid hovorí ako prvé. Najprv ďakuje Bohu. "Požehnaný Hospodin..." Prečo? Lebo pochopil, že za múdrosťou tejto ženy stojí Boh, že Hospodin ju poslal práve vo chvíli, keď ju Dávid najviac potreboval.
Keď premýšľame dnes nad týmto príbehom, možno si uvedomíme, že Abigail sa postavila medzi hnev a tých, na ktorých mal dopadnúť. Riskovala, že ju Dávid odmietne ale predsa išla. Nie kvôli sebe, kvôli druhým.
Nie je to vzdialená ozvena toho, čo o mnoho storočí neskôr urobí Pán Ježiš? Aj On vstúpil medzi nás a dôsledky nášho hriechu. Aj On sa postavil tam, kde človek smeroval k záhube. Nie s mečom v ruke, ale s láskou v srdci. Nie preto, aby odsúdil, ale aby zachránil. Je však medzi Abigail a Kristom jeden podstatný rozdiel. Abigail zachránila jeden dom. Kristus prišiel zachrániť celý svet. Abigail zastavila Dávidovu ruku. Kristus otvoril svoje ruky na kríži.
Nech nám teda Hospodin dá srdce Abigail – srdce, ktoré dokáže zachovať pokoj uprostred nepokoja, vidieť nádej tam, kde iní vidia len konflikt, a odvážne konať dobro aj vtedy, keď sa zdá, že už je neskoro.