.jpeg)
Keď sa na konci augusta a začiatku septembra pozrieme okolo seba, máme pocit, že sa svet na chvíľu zmení. Prázdniny sa pomaly zatvárajú ako kniha, ktorú sme celé leto čítali. Na stoloch sa objavia nové zošity, v taškách nové učebnice, deti si skúšajú nové topánky, rodičia kontrolujú peračníky a niekde v kúte izby ešte možno zostáva zabudnutá školská taška z minulého roka. A potom príde ráno, keď zazvoní budík a po dvoch mesiacoch prázdnin sa znovu začne ten známy školský kolobeh.
Pre niekoho je to ráno plné radosti a očakávania. Pre iného trochu plné obáv. Niekto sa teší na kamarátov, iný sa možno bojí novej triedy, nového učiteľa, nových povinností. A sú aj deti, ktoré si možno v duchu hovoria: „Ach, už zase škola...“
A pritom by bolo krásne, keby sme na začiatku každého školského roka dokázali urobiť jednu malú zmenu. Keby sme sa na školu nepozerali iba ako na miesto, kde musíme niečo vedieť, kde nás skúšajú, hodnotia a porovnávajú, ale ako na miesto, kde máme každý deň možnosť niečo nové objaviť. Pretože možno práve toto je jedna z najkrajších vecí, ktoré môžeme na začiatku školského roka povedať našim deťom: Nemusíš všetko vedieť. Stačí mať odvahu každý deň objaviť niečo nové.
Keď sa pozrieme do Biblie, nájdeme tam príbeh jedného chlapca, ktorý sa tiež učil. Bol to Ježiš. Evanjelista Lukáš nám rozpráva o udalosti, ktorá sa stala, keď mal Ježiš dvanásť rokov. Jeho rodičia, Mária a Jozef, išli ako každý rok do Jeruzalema na sviatky. Keď sa potom vracali domov, Ježiš zostal v Jeruzaleme. Rodičia si to najprv nevšimli, pretože cestovali vo väčšej skupine príbuzných a známych. Až keď zistili, že medzi nimi nie je, začali ho hľadať. Po troch dňoch ho našli v chráme. A čo tam robil? Sedel medzi učiteľmi, počúval ich a vypytoval sa ich. A všetci, ktorí ho počúvali, žasli nad jeho rozumnosťou a odpoveďami.
Myslím, že tento obraz sa nám na začiatok školského roka hodí viac, ako sa na prvý pohľad zdá. Ježiš sedí medzi učiteľmi. Počúva. Pýta sa. Rozmýšľa. Hľadá odpovede. Ježišov príbeh nám pripomína, že učenie sa nezačína odpoveďou. Učenie sa začína otázkou. Dieťa, ktoré sa pýta, nie je hlúpe. Práve naopak. Dieťa, ktoré sa pýta, objavuje svet. A možno by sme niekedy mali viac chváliť nie dieťa, ktoré vie všetko, ale dieťa, ktoré sa nebojí povedať: „Neviem. Ale chcem to zistiť.“
Veď ani my dospelí nevieme všetko. A čím sme starší, tým viac si možno uvedomujeme, koľko toho ešte nevieme. Nevieme, čo nám prinesie zajtrajšok. Nevieme, čo všetko budú musieť naše deti riešiť o dvadsať rokov. Nevieme, aké povolania budú existovať, keď dnešné deti vyrastú. Nevieme, kam sa posunie technika, umelá inteligencia, medicína ani svet okolo nás. Ale ani nepotrebujeme vedieť všetko. Potrebujeme sa naučiť učiť sa.
My dnes považujeme školu za prirodzenú súčasť života. Dieťa ráno vstane, oblečie sa, vezme si tašku a ide. Ale v dejinách Slovenska to vôbec nebolo samozrejmé. Boli časy, keď sa deti učili v skromných podmienkach, keď škola nebola v každej obci, keď rodiny zápasili s chudobou a deti potrebovali pomáhať doma. Kniha nebola samozrejmosťou a vzdelanie nebolo dostupné všetkým tak, ako ho poznáme dnes.
A predsa boli ľudia, ktorí veľmi dobre chápali, že ak chcú pre svoju krajinu niečo urobiť, musia vzdelávať mladú generáciu. Pre nás v Gemeri je krásnym príkladom Revúca. Práve tu vzniklo v roku 1862 Slovenské evanjelické gymnázium. Bola to škola, ktorá mala pre slovenské národné a kultúrne dejiny obrovský význam. Vyučovalo sa v nej po slovensky v čase, keď to vôbec nebolo samozrejmé. A čo je ešte pozoruhodnejšie – školu pomáhali udržiavať ľudia svojimi darmi. Ľudia, ktorí sami možno nemali veľa, ale pochopili, že vzdelanie detí je investíciou do budúcnosti.Možno si ani neuvedomujeme, koľko odvahy bolo potrebné, aby taká škola vznikla. Koľko rodičov muselo veriť, že vzdelanie ich detí má zmysel. Koľko učiteľov muselo veriť, že ich práca má budúcnosť. A koľko mladých ľudí muselo mať v sebe túžbu niečo sa naučiť a niečo v živote dokázať.
A práve preto je možno dobré na začiatku školského roka pripomenúť si, že možnosť učiť sa je dar. Dar, ktorý pred nami otvára svet.
Keď čítame staršie príbehy o deťoch, ktoré chodili do školy, niekedy nás môže prekvapiť, s akou radosťou sa na učenie tešili. Elena Maróthy-Šoltésová vo svojom diele: Moje deti opisuje malú Elenku, ktorá išla do školy s veľkým očakávaním. Tešila sa, že sa bude učiť čítať, písať a počítať. A keď nemohla do školy ísť, bolo jej to ľúto.
A možno by sme dnes takému dieťaťu trochu závideli. Pretože dnes máme všetkého tak veľa. Máme knihy, internet, počítače, telefóny, encyklopédie, videá, aplikácie. Keď niečo nevieme, za pár sekúnd si to môžeme nájsť. Máme v rukách viac informácií, ako mali ľudia pred nami za celý svoj život.
A predsa sa môže stať, že máme stále menej času na obyčajné čudovanie sa svetu.
Dieťa sa kedysi mohlo hodinu pozerať na mravca, ktorý niečo nesie. Dnes možno vyberie telefón a odfotí ho. Kedysi sa človek musel pýtať, odkiaľ pochádza dážď. Dnes si to môže okamžite vyhľadať. Kedysi bola kniha cestou k odpovedi. Dnes je odpoveď často vzdialená iba niekoľko kliknutí na internete.
A tu je výzva našej doby. * Nestačí vedieť nájsť odpoveď. Musíme sa naučiť vedieť, čo s tou odpoveďou urobíme. * Môžeme vedieť veľa o svete, ale musíme sa ešte naučiť žiť medzi ľuďmi. * Môžeme vedieť veľa o technike, ale musíme sa naučiť používať ju tak, aby neubližovala. * Môžeme vedieť veľa o druhých ľuďoch, ale musíme sa naučiť byť k nim dobrí. * Môžeme vedieť veľa o Bohu, ale musíme sa naučiť Bohu dôverovať.
A toto je niečo, čo nám žiadna učebnica úplne nedá. To sa učíme celý život.
Aj preto je krásne, že príbeh dvanásťročného Ježiša nekončí tým, že zostane navždy v chráme medzi učiteľmi. On sa vracia s Máriou a Jozefom domov. A Lukáš potom povie veľmi jednoduchú vetu: „A Ježiš prospieval v múdrosti, veku a milosti u Boha i u ľudí.“
A to je najdôležitejšie slovo dnešného dňa: rásť. Nie byť hneď dokonalý. Nie vedieť všetko. Nie byť najlepší zo všetkých. Ale rásť. Každý deň o kúsok. Dnes možno neviem to, čo budem vedieť zajtra. Dnes možno niečomu nerozumiem. Dnes sa možno pomýlim. Ale zajtra môžem skúsiť znova.
Milí žiaci, študenti, ak dnes vstupujete do nového školského roka, nemusíte sa báť, že budete vedieť všetko. Nebudete a ani nemusíte. Nebojte sa otázok, nebojte sa toho, že niečo na prvýkrát nepochopíte, nebojte sa chyby.
A rodičia, možno aj vám by som na začiatku školského roka chcela povedať: nedávajme deťom iba otázku „Akú si dostal známku?“ Skúsme sa ich niekedy opýtať aj: „Čo nové si dnes objavil?“ „Čo ťa dnes potešilo?“ „Čomu si dnes porozumel?“ „Čo si sa dnes naučil o svete – alebo o sebe?“
Drahí učitelia, vám patrí veľká vďaka. Pretože učiteľ nie je iba človek, ktorý odovzdáva vedomosti. Dobrý učiteľ je človek, ktorý v dieťati dokáže prebudiť otázku. Človek, ktorý mu ukáže, že svet je väčší, než si doteraz myslelo. Človek, ktorý mu niekedy možno povie: „Skús to ešte raz. Ty to dokážeš.“
A my všetci, ktorí už dávno nie sme školákmi, by sme si dnes mohli dovoliť vstúpiť do nového školského roka tiež ako žiaci. Pretože Boh nás učí celý život. Niekedy nás učí cez radosť, inokedy cez sklamanie. Cez ľudí, ktorých nám pošle do cesty, cez chvíle, ktorým nerozumieme, cez odpustenie, stratu i nové začiatky.
Vidíme dvanásťročného Ježiša v chráme. Sedí medzi učiteľmi. Počúva. Pýta sa. Objavuje. A potom sa vracia domov a rastie – v múdrosti, vo veku a v milosti u Boha i u ľudí.
Možno práve takto by sme mali vstúpiť aj my do nového školského roka. Nevieme, čo všetko nás v tomto školskom roku čaká. Nevieme, aké radosti prídu, aké skúšky budeme musieť zvládnuť, koho nového stretneme a čo nové sa naučíme. Ale jednu vec vieme. Nemusíme všetko vedieť. Stačí mať odvahu každý deň objaviť niečo nové.
A keď budeme mať pri tom otvorené srdce pre Boha, možno zistíme, že aj samotný život je jedna veľká škola – a Boh je ten, ktorý nás v nej nikdy neprestáva učiť. Amen