Každý deň je darovaný

Každý deň je darovaný




 

Milí bratia a milé sestry.

Pamätáme si veľké dni. Tie majú mená, dátumy, fotografie, torty aj sviečky. Pamätáme si deň, keď sa niekto narodil, keď niekto odišiel, keď sme si pripili, keď sme plakali. Ale skúste si dnes spomenúť na obyčajný utorok. Nie ten výnimočný. Ten celkom obyčajný. Nie na ten, keď sa niečo veľké udialo, ale na ten celkom všedný. Deň, keď sa ráno vstávalo o čosi ťažšie než kedysi, keď si telo najprv pýtalo čas, kým poslúchlo. Deň, keď sa pomaly hľadali okuliare, keď sa opatrne vstávalo zo stoličky, keď sa rátali schody....

....možno to bol deň bez návštevy, bez veľkých slov. Deň, keď zazvonil telefón – alebo aj nie. Deň, keď sa spomínalo viac než plánovalo. A predsa to bol deň, ktorý mal svoju hodnotu. Deň, v ktorom sme dýchali, v ktorom sme prežili ďalšie ráno, ďalší večer. Deň, v ktorom sme boli – aj keď potichu, aj keď pomaly, aj keď s bolesťou. Deň, keď sa ráno vstalo, uvarila sa káva, niekam sa šlo alebo sa nikam nešlo, niečo zabolelo, niečo potešilo, a večer sme si povedali: „Zase jeden deň za nami.“  Takéto obyčajné dni netlieskajú. Nikto ich neoslavuje. A predsa práve ony tvoria väčšinu nášho života, najmä vtedy, keď rokov pribúda. Sú to dni, v ktorých sa učíme trpezlivosti, prijatiu, vďačnosti za maličkosti. Za to, že ešte vidíme svetlo dňa, že ešte môžeme vysloviť modlitbu, že ešte môžeme niekoho nosiť vo svojom srdci, aj keď už nie je nablízku....

... a predsa – práve takýto obyčajný deň tvorí väčšinu nášho života. Bez fanfár, bez potlesku, bez toho, aby si ho niekto zapísal do kroniky. A možno práve v ňom je ukrytý najväčší Boží dar. Nie v tom, čo vyčnieva, ale v tom, čo sa opakuje. V tom, že sme mohli dýchať, kráčať, počuť známy hlas, vidieť tvár blízkeho, alebo aj len ticho sedieť.

Možno sme si v tých obyčajných dňoch ani neuvedomili, že sú darom. Že tie obyčajné dni nie sú až tak samozrejmé a že niekomu inému už takýto obyčajný deň dopriaty nebol. A predsa práve tie jednoduché dni  niesli náš život – deň za dňom, krok za krokom. Boh v nich nebol hlučný, ale verný. Neprišiel s veľkými gestami, ale s tichou prítomnosťou.

Keď sa na konci občianskeho roka obzrieme späť, robíme presne to, o čo žiada autor nášho dnešného žalmu – počítame svoje dni. Nie preto, aby sme si robili účtovníctvo života, ale aby sme si uvedomili ich hodnotu. Žalm 90 je výnimočný tým, že je pripisovaný Mojžišovi. Vzniká v čase putovania púšťou, v období neistoty, únavy, čakania a strát. Izraeliti nemali pevný domov, dni si nemohli plánovať na roky dopredu, nevedeli, čo prinesie zajtrajšok. A predsa práve v tejto krehkosti zaznieva silné vyznanie: Pane, ty si nám býval príbytkom. Nie stan, nie krajina, nie istoty – ale Boh.

Aj my dnes stojíme na prahu ďalšieho roka a pozeráme sa späť. Možno sa nám zdá, že tento rok ubehol rýchlo. Možno máme pocit, že bol dlhý a ťažký. Ale keď sa nad ním zamyslíme hlbšie, zistíme, že bol naplnený životom. Nie ideálnym, nie bezbolestným, ale skutočným.

Bol to rok, v ktorom mnohí prežili viac samoty, než by si boli želali. Samoty uprostred ľudí aj samoty za zatvorenými dverami. Rok, v ktorom sa niekedy hľadala útecha na dne pohárika, lebo slová chýbali a bolesť bola príliš blízko. Rok darčekov, ktoré sa rozdali, ale radosť sa akosi nedostavila, lebo srdce bolo inde – unavené, zranené, prázdne.

Bol to rok rozchodov, ktoré boleli viac, než si kto priznal. Rok, v ktorom rodičia bdeli pri chorých deťoch a modlili sa tichšie než kedykoľvek predtým. Rok Vianoc, pri ktorých chýbal otec, mama, dieťa. Prázdna stolička pri stole hovorila viac než tisíc slov. A boli aj slzy, ktoré nikto nevidel – plač v tichu, v noci, v kúpeľni, v srdci. Bolesť, ktorú si mnohí niesli bez toho, aby o nej niekto vedel.

 V tomto roku boli v ňom dni radosti. Narodili sa deti, vnúčatá, možno aj pravnúčatá. Malé ruky, ktoré zovreli náš prst, prvý plač, prvý úsmev. Boli oslavy narodenín, okrúhle jubileá, stretnutia pri stole, kde sme si povedali: ďakujeme, že sme tu ešte spolu. A hoci sa niekedy zdá, že narodeniny sú len čísla, v skutočnosti sú vyznaním: každý deň je darom Božím. Každé ráno, keď sme sa zobudili, bolo tichým potvrdením, že Boh s nami ešte počíta.

Ale tento rok priniesol aj dni, ktoré by sme najradšej preskočili. Dni bolesti, keď telo neposlúchalo. Dni choroby, keď sa svet zúžil na nemocničnú izbu alebo na vlastnú izbu doma. Dni konfliktov, nepochopenia, rozdelených rodín, ticha tam, kde kedysi bol rozhovor. A boli aj dni posledné – rozlúčky, pohreby, prázdne miesta v laviciach, pri stoloch, v srdciach. Samota, ktorá vie bolieť viac než fyzická bolesť.

A predsa ani v tomto všetkom nezhaslo svetlo úplne. Možno bolo slabé, možno len ako malá iskra, ale bolo tam. V niekom, kto si spomenul. V slove, ktoré prišlo v pravý čas. V sile vstať z postele aj v deň, keď sa nechcelo. V nádeji, ktorá nebola hlasná, ale vytrvalá. Lebo aj tam, kde je bolesť neviditeľná, Boh zostáva prítomný – a Jeho svetlo svieti aj v tme...

..presne preto aj takéto dni patria k tým, ktoré máme „počítať“. Nie preto, že by boli ľahké, ale preto, že aj v nich bol Boh naším príbytkomŽalmista nehovorí, že dni sú vždy dobré. Hovorí, že sú darované. A dar nie je vždy zabalený do radosti. Niekedy je zabalený do ticha, sĺz a otázok.

Historický kontext tohto žalmu nám pripomína, že Boží ľud ho spieval uprostred púšte. Nie v čase hojnosti, ale v čase závislosti. A práve tam sa učili počítať dni – nie podľa kalendára, ale podľa Božej vernosti. Každý deň, keď mali manu, bol dôkazom, že Boh sa stará. Každý deň života bol darom.

Keď dnes uzatvárame tento rok, možno nemáme všetky odpovede. Ale môžeme sa obzrieť a povedať: Pane, bol si s nami. V radosti aj v bolesti. V hluku osláv aj v tichu samoty. Nauč nás počítať naše dni – nie so strachom, že ubúdajú, ale s vďačnosťou, že boli darované. A daj nám múdre srdce, ktoré vie, že náš čas je v Tvojich rukách.               Amen