Slávnostné kresťanské zhromaždenie, milí bratia a milé sestry, vážení hostia,
v živote človeka príde chvíľa, keď dostane do ruky kľúče od domu, ktorý sám nepostavil. Možno je to rodičovský dom, možno dom po starých rodičoch a zrazu stojíme vo dverách a uvedomíme si zvláštnu vec. Tieto múry nevyrástli samy. Niekto ich musel postaviť. Niekto nosil kamene, miešal maltu, tesal trámy, kládol strechu. Niekto vysadil stromy v záhrade, vykopal studňu, staral sa o dvor. A teraz ten dom prechádza do rúk ďalšej generácie.
V tej chvíli si človek uvedomí, že nie je iba vlastníkom. Je správcom a dostal dar, ale zároveň aj zodpovednosť. To, čo prijal od svojich predkov, raz odovzdá svojim deťom a vnukom. A od toho, ako sa o tento dar postará, bude závisieť, v akom stave ho raz odovzdá ďalej.
Dnes stojíme v chráme, ktorý je presne takýmto dedičstvom. Ani jeden z nás ho nepostavil. Dostali sme ho ako dar. Niekto pred nami mal odvahu snívať, že aj Gočaltovo potrebuje svoj Boží dom. Niekto veril, že stojí za to obetovať čas, peniaze, námahu i vlastné ruky, aby tu vzniklo miesto, kde sa budú stretávať generácie s Božím slovom. Dnes držíme obrazne povedané, v rukách kľúče od tohto domu. A otázka znie: Čo s týmto dedičstvom urobíme?
Prorok Ageus položil podobnú otázku ľuďom svojej doby. Bolo to niekoľko desaťročí po návrate z babylonského zajatia a ľudia sa konečne vrátili domov. Začali obrábať polia, stavať domy, zakladať rodiny. Život sa opäť rozbehol. Len jedna stavba zostávala nedokončená – Hospodinov chrám.
Nebolo to preto, že by boli leniví, práve naopak, boli veľmi zamestnaní. Mali mnoho práce a mnoho starostí, každý mal dobrý dôvod povedať: „Teraz ešte nie. Raz príde vhodnejší čas.“
A práve vtedy zaznieva Boží hlas: „Povážte, ako sa vám vodí.“
V našom preklade to znie jednoducho. Ale hebrejský text je ešte krajší. Doslova hovorí: „Položte svoje srdce na svoje cesty.“
Akoby Pán Boh povedal: Neponáhľajte sa ďalej, na chvíľu sa zastavte. Pozrite sa na svoj život nielen očami, ale srdcom. Kam vlastne smerujete? Čomu venujete svoje dni? Čo je pre vás naozaj dôležité? A potom Ageus pokračuje zvláštnym opisom ich života: „Sejete mnoho, ale zvážate málo. Jete, ale nemáte dosť. Pijete, ale neuhasíte smäd. Obliekate sa, ale nezohrejete sa. Kto zarába mzdu, ukladá ju do deravého mešca.“
Aké zvláštne slová. Nie preto, že by Boh svoj ľud trestal. Tieto slová sú zvláštne preto, lebo prorok opisuje človeka, ktorý sa celý život naháňa za povinnosťami a starosťami, a predsa mu stále niečo chýba. Má pocit, že robí stále viac, ale spokojnosť neprichádza. Akoby všetka námaha pretekala pomedzi prsty.
Nie je to trochu obraz aj našej doby? Nikdy sme nemali toľko možností ako dnes. Máme pohodlnejšie bývanie, lepšie cesty, techniku, ktorá nám šetrí čas. A predsa stále počúvame tú istú vetu: „Nemám čas.“ Nemáme čas na rozhovor, nemáme čas na rodinu, nemáme čas na odpočinok a neraz ani na Pána Boha. Akoby sme neustále bežali, ale pritom sme sa nestihli spýtať, či bežíme správnym smerom.
Možno práve preto znie Ageovo slovo tak moderne. Slová proroka nie sú výčitkou ani prísnym Božím príkazom. Je to láskavé pozvanie zastaviť sa a položiť svoje srdce na svoje cesty. Pozrieť sa na svoj život z Božej perspektívy.
A práve v tejto chvíli Boh pripomína svoj chrám. Nie preto, že by potreboval strechu nad hlavou. Veď celý svet patrí Jemu.
Chrám bol dôležitý preto, že pripomínal ľuďom, kde je stred ich života. Bol miestom, kde človek prestal myslieť iba na svoje starosti a znovu si uvedomil, že nie je na svete sám. Že Boh ide s ním.
Keď sa dnes pozeráme na tento príjemne pripravený chrám, môžeme cítiť veľkú vďačnosť. Vidíme čistotu, poriadok, estetiku. Vidíme výsledok práce mnohých rúk. A patrí sa za to poďakovať každému, kto akokoľvek priložil ruku k dielu. Ale dnešný sviatok by bol málo, keby sme sa tešili iba z pekne uprataného kostola....
...naši predkovia nemali malý sen. Ich cieľom bolo postaviť v Gočaltove chrám. Nie preto, aby obec získala krásnu stavbu. Stavali ho preto, aby tu zostalo miesto, kde sa bude celé generácie zvestovať Božie slovo, krstiť deti, sobášiť mladých, lúčiť sa so zosnulými, modliť sa za obec a ďakovať Bohu za Jeho požehnanie.
Tento chrám je preto oveľa viac než historická budova. Je to dedičstvo viery. A dedičstvo je zvláštna vec. Nedá sa kúpiť. Dá sa iba prijať a odovzdať. My sme ho prijali od tých, ktorí tu boli pred nami.
Otázkou je, čo raz odovzdáme tým, ktorí prídu po nás. Verím, že nikto z nás nechce, aby naše deti zdedili iba opravené múry. Chceme, aby zdedili aj živý chrám. Chrám, v ktorom sa ozýva spev, číta sa Biblia, modlia sa ľudia a anachádzajú tu nádej tí, ktorí ju stratili. Lebo práve vtedy chrám napĺňa svoj zmysel. A keď je živá viera, vždy sa nájdu aj ruky, ktoré sa postarajú o strechu, o okná, o lavičky či o trávu okolo kostola. Nikdy to totiž nebolo naopak. Najprv sa Boh dotkne ľudského srdca. A potom sa človek s láskou dotýka aj Božieho domu.
Moje dnešné slová nie sú o tom, že musíte sa viac starať o kostol. Radšej by som nás všetkých chcela povzbudiť slovami proroka: „Položte svoje srdce na svoje cesty.“
Zastavme sa a poďakujme za dedičstvo, ktoré sme dostali. Za vieru našich predkov. Za tento chrám, ktorý tu stojí ako svedok ich obetavosti. A poprosme Boha, aby aj nám dal také srdce, aké mali oni – srdce, ktoré vie byť vďačné za prijatý dar a ktoré sa nebojí niesť zodpovednosť za to, čo mu bolo zverené.
Možno každý z nás môže urobiť len malý krok. Niekto príde pomôcť pri brigáde. Niekto prispeje svojím darom. Niekto otvorí kostol pred bohoslužbami. Niekto privedie svoje deti či vnúčatá. Niekto sa bude za tento chrám verne modliť. Zdá sa to málo. Ale práve z takýchto malých krokov vyrastajú veľké príbehy. Tak vznikol aj tento chrám. Nie jedným veľkým skutkom, ale množstvom verných rúk a ochotných sŕdc...
....zaujímavé je, že Boh neurobil všetko sám. Mohol predsa chrám obnoviť jediným slovom. Mohol urobiť zázrak. Namiesto toho však hovorí: „Vystúpte do hôr. Dovezte drevo. Stavajte dom.“ Akoby tým hovoril: Ja vás chcem pri svojom diele. Chcem vaše ruky, vašu ochotu, váš čas, vašu lásku. Ja dám požehnanie, ale vy prineste svoju vernosť. Tak to robí Boh dodnes. Aj dnes si buduje svoje kráľovstvo cez obyčajných ľudí. Nepotrebuje naše schopnosti preto, že by si bez nich neporadil. Pozýva nás preto, aby sme mali radosť z toho, že môžeme byť súčasťou Božieho diela.
Nepoviem vám nič nové, keď vám pripomeniem, že aj Pán Ježiš chrám miloval. Nazval ho domom svojho Otca. Modlieval sa v ňom, vyučoval v ňom a očistil ho, keď sa z neho stalo miesto obchodu. Tým ukázal, že Boží dom má zostať miestom modlitby, viery a stretnutia s Bohom. Prví kresťania veľmi skoro začali vytvárať miesta, kde sa schádzali okolo Kristovho slova, modlitby a Večere Pánovej. Vedeli totiž, že človek potrebuje miesto, kde sa jeho viera živí, kde počúva evanjelium, kde sa učí modliť a kde sa učí dôverovať Bohu.
Tak vznikol aj tento chrám v Gočaltove. A preto verím, že aj o mnoho rokov bude tento kostol stáť ako dnes. Nie iba preto, že bude mať pevné múry, ale preto, že tu budú žiť ľudia, ktorí pochopia, že dostali vzácne dedičstvo. A že najkrajším spôsobom, ako poďakovať svojim predkom, nie je iba obdivovať ich dielo, ale s láskou v ňom pokračovať.
Nech nám v tom všetkým pomáha Hospodin, ktorému patrí tento chrám, táto obec i každý z nás. Amen