Milí bratia a milé sestry.
Sú príbehy, pri ktorých si človek uvedomí, že sa menia storočia, menia sa domy, spôsoby života, práca i výchova detí, predsa len niektoré veci zostávajú rovnaké. Medzi ne patrí aj láska rodičov k deťom. Nezáleží na tom, či žijeme v prvom storočí po Kristovi alebo v dvadsiatom prvom, či bývame v skromnom dome alebo vo veľkom meste, či máme malé deti alebo dospelých synov a dcéry. V srdci rodiča je vždy prítomná túžba ochrániť svoje dieťa, pomôcť mu, uľahčiť mu život a urobiť všetko pre to, aby bolo šťastné.
Možno práve otcovia nesú v sebe od nepamäti zvláštny pocit zodpovednosti. Kedysi odchádzali skoro ráno na pole, do lesa, do baní či do dielní a vracali sa unavení, ale spokojní, ak vedeli, že doma bude chlieb a teplo. Často nehovorili veľa. Neboli zvyknutí hovoriť o svojich pocitoch, objímať deti alebo im každý deň opakovať, že ich milujú. Ich láska sa prejavovala inak. Bola ukrytá v práci, v odriekaní, v mozolnatých rukách, v starostiach, ktoré si nechávali pre seba, aby nimi nezaťažovali rodinu. A predsa ich deti vedeli, že sa na svojho otca môžu spoľahnúť.
Aj dnešní otcovia chcú svoje deti chrániť. Len sa zmenili veci, pred ktorými ich chránia. Už to nie je len hlad či bieda, ale aj zlé rozhodnutia, nebezpečenstvá dnešného sveta, závislosti, osamelosť, neistota, choroby a sklamania. A každý otec skôr či neskôr zistí, že existujú situácie, v ktorých jeho sila nestačí. Že sú chvíle, keď už nedokáže vyriešiť problém, odstrániť bolesť ani vziať na seba utrpenie svojho dieťaťa.
Práve v takej chvíli stretávame v našom dnešnom biblickom príbehu Jaira. Biblia nám o ňom hovorí, že bol predstaveným synagógy. Bol teda mužom váženým, známym, zodpovedným. Ľudia si ho pravdepodobne vážili, prichádzali za ním, počúvali ho. Mal postavenie, autoritu a určite bol zvyknutý niesť zodpovednosť za druhých. Ale doma bol predovšetkým otcom. A práve doma prežíval niečo, čo by nechcel zažiť žiadny rodič. Jeho dcéra umierala.
Nevieme, ako dlho bola chorá. Nevieme, čo všetko už rodičia vyskúšali. Môžeme si však predstaviť, že otec sedel pri jej lôžku, držal ju za ruku, pozoroval jej tvár a v duchu si želal jediné – aby žila. Možno si v tej chvíli uvedomoval, že všetko, čo počas života vybudoval, všetka úcta ľudí, všetko jeho postavenie, mu teraz nepomôže. Nemohol svoje dieťa zachrániť.
A práve tu sa ukazuje veľkosť tohto muža. Jairus sa neuzatvorí do svojej bolesti. Nehrá sa na silného. Nehovorí si, že si musí poradiť sám. Ide za Ježišom. A keď Ho nájde, padne Mu k nohám a veľmi Ho prosí: „Dcéra mi umiera, príď teda, polož na ňu ruku, aby ozdravela a žila.“
Je to veľmi dojímavý obraz. Muž, ktorý bol zvyknutý stáť pred ľuďmi, teraz kľačí. Predstavený synagógy, ktorý bol zvyknutý viesť druhých, teraz prosí ako bezmocný otec. A možno práve v tom spočíva skutočná sila mužov. Nie v tom, že všetko zvládnu sami. Nie v tom, že nikdy neplačú alebo že sa nikdy neboja. Skutočná sila spočíva v tom, že sa človek nebojí priznať svoju bezmocnosť a vie pokľaknúť pred Bohom.
Keď čítame Starú zmluvu, vidíme, že práve otcovia boli kedysi tí, ktorí odovzdávali vieru ďalej. Rozprávali svojim deťom o Božích skutkoch, učili ich modliť sa, viedli ich do chrámu a vysvetľovali im, prečo slávia sviatky a prečo dôverujú Hospodinovi. Dnes sa často zdá, že duchovný život rodiny zostal viac na pleciach matiek a starých mám. Sú to ony, ktoré učia deti prvé modlitby, privádzajú ich do kostola a vedú ich ku konfirmácii. A predsa aj dnešné deti potrebujú vidieť otca, ktorý sa modlí, ktorý sa nebojí hovoriť o Bohu, ktorý vie povedať: „Poďme sa spolu pomodliť.“ Potrebujú otca, ktorý im svojím životom ukáže, že viera nie je len záležitosťou žien, ale že aj muž môže veriť, dôverovať a odovzdávať Bohu svoje starosti.
Ježiš sa vydáva s Jairom na cestu. A práve vtedy prichádza správa, ktorej sa každý rodič bojí: „Tvoja dcéra zomrela. Načo ešte unúvaš Majstra?“ Zdalo by sa, že všetko sa skončilo. Že už niet nádeje. Že Jairus prišiel neskoro.
Ale Ježiš sa obracia k otcovi a hovorí mu slová, ktoré znejú cez stáročia až k nám: „Neboj sa, len ver.“ Keď prichádzajú do domu, všade vládne smútok. Ľudia plačú, bedákajú, pripravujú sa na pohreb. A Ježiš vstupuje doprostred tejto bolesti a hovorí: „Neumrelo dieťa, ale spí.“ Ľudia Ho vysmievajú. Oni vidia len to, čo je pred ich očami. Ježiš však vidí ďalej.
Potom vezme so sebou Petra, Jakuba, Jána, matku dieťaťa a otca. Otec zostáva pri svojej dcére až do konca. A možno práve to je posolstvo dnešného príbehu. Otec nemusí vedieť všetko vyriešiť. Nemusí mať odpoveď na každú otázku. Nemusí svoje deti uchrániť pred každou bolesťou. Ale môže ich priviesť k Ježišovi. Môže za ne prosiť, môže sa za ne modliť, môže ich sprevádzať, kým vládze. A potom ich zveriť do rúk Toho, ktorý ich miluje ešte viac ako on.
Ježiš vezme dievča za ruku a povie: „Talitha kumi!“ – „Dievča, hovorím ti, vstaň!“ A tam, kde ľudia videli len koniec, Ježiš prináša nový začiatok.
Samozrejme, keď dnes hovoríme o otcoch, nemôžeme hovoriť len o tých ideálnych. Nie každý človek mal otca, ktorý ho držal za ruku, učil ho pracovať alebo sa zaňho modlil. Sú medzi nami aj takí, ktorí vyrastali pri otcovi prísnom, vzdialenom, možno aj závislom, nahnevanom na život alebo na svoju rodinu. Sú deti, ktoré nikdy nepočuli od svojho otca slová povzbudenia, pochvaly či lásky. Sú ľudia, ktorých otec odišiel príliš skoro, alebo síce býval v tom istom dome, ale akoby tam nikdy nebol. A sú aj otcovia, ktorí by dnes sami priznali, že mnohé vo svojom živote pokazili, že boli viac v práci ako doma, že nevedeli prejaviť city, že svoje deti zranili slovami alebo mlčaním.
Evanjelium nám však dnes neukazuje dokonalého otca. Ukazuje nám otca, ktorý je bezmocný. Otca, ktorý nevie svoje dieťa zachrániť. Otca, ktorý prichádza k Ježišovi taký, aký je – so strachom, bolesťou a s vedomím, že už nemá vo svojich rukách riešenie. A možno práve preto je Jairus taký blízky aj dnešným mužom. Nie je hrdinom bez chyby. Je človekom, ktorý miluje svoje dieťa a ktorý sa učí dôverovať Kristovi.
Možno práve preto je Jairus takou krásnou postavou na Deň otcov. Nepamätáme si ho ako veľkého kazateľa, učiteľa alebo bojovníka. Pamätáme si ho ako otca, ktorý miloval svoje dieťa natoľko, že sa nehanbil pokľaknúť pred Ježišom. A možno práve to je najväčšie dedičstvo, ktoré môže otec zanechať svojim deťom – nie dom, nie peniaze, nie majetok, ale cestu ku Kristovi a príklad viery, ktorá sa nebojí povedať: „Pane, ja už nevládzem, ale Ty môžeš všetko.“
Sú príbehy, pri ktorých si človek uvedomí, že sa menia storočia, menia sa domy, spôsoby života, práca i výchova detí, predsa len niektoré veci zostávajú rovnaké. Medzi ne patrí aj láska rodičov k deťom. Nezáleží na tom, či žijeme v prvom storočí po Kristovi alebo v dvadsiatom prvom, či bývame v skromnom dome alebo vo veľkom meste, či máme malé deti alebo dospelých synov a dcéry. V srdci rodiča je vždy prítomná túžba ochrániť svoje dieťa, pomôcť mu, uľahčiť mu život a urobiť všetko pre to, aby bolo šťastné.
Možno práve otcovia nesú v sebe od nepamäti zvláštny pocit zodpovednosti. Kedysi odchádzali skoro ráno na pole, do lesa, do baní či do dielní a vracali sa unavení, ale spokojní, ak vedeli, že doma bude chlieb a teplo. Často nehovorili veľa. Neboli zvyknutí hovoriť o svojich pocitoch, objímať deti alebo im každý deň opakovať, že ich milujú. Ich láska sa prejavovala inak. Bola ukrytá v práci, v odriekaní, v mozolnatých rukách, v starostiach, ktoré si nechávali pre seba, aby nimi nezaťažovali rodinu. A predsa ich deti vedeli, že sa na svojho otca môžu spoľahnúť.
Aj dnešní otcovia chcú svoje deti chrániť. Len sa zmenili veci, pred ktorými ich chránia. Už to nie je len hlad či bieda, ale aj zlé rozhodnutia, nebezpečenstvá dnešného sveta, závislosti, osamelosť, neistota, choroby a sklamania. A každý otec skôr či neskôr zistí, že existujú situácie, v ktorých jeho sila nestačí. Že sú chvíle, keď už nedokáže vyriešiť problém, odstrániť bolesť ani vziať na seba utrpenie svojho dieťaťa.
Práve v takej chvíli stretávame v našom dnešnom biblickom príbehu Jaira. Biblia nám o ňom hovorí, že bol predstaveným synagógy. Bol teda mužom váženým, známym, zodpovedným. Ľudia si ho pravdepodobne vážili, prichádzali za ním, počúvali ho. Mal postavenie, autoritu a určite bol zvyknutý niesť zodpovednosť za druhých. Ale doma bol predovšetkým otcom. A práve doma prežíval niečo, čo by nechcel zažiť žiadny rodič. Jeho dcéra umierala.
Nevieme, ako dlho bola chorá. Nevieme, čo všetko už rodičia vyskúšali. Môžeme si však predstaviť, že otec sedel pri jej lôžku, držal ju za ruku, pozoroval jej tvár a v duchu si želal jediné – aby žila. Možno si v tej chvíli uvedomoval, že všetko, čo počas života vybudoval, všetka úcta ľudí, všetko jeho postavenie, mu teraz nepomôže. Nemohol svoje dieťa zachrániť.
A práve tu sa ukazuje veľkosť tohto muža. Jairus sa neuzatvorí do svojej bolesti. Nehrá sa na silného. Nehovorí si, že si musí poradiť sám. Ide za Ježišom. A keď Ho nájde, padne Mu k nohám a veľmi Ho prosí: „Dcéra mi umiera, príď teda, polož na ňu ruku, aby ozdravela a žila.“
Je to veľmi dojímavý obraz. Muž, ktorý bol zvyknutý stáť pred ľuďmi, teraz kľačí. Predstavený synagógy, ktorý bol zvyknutý viesť druhých, teraz prosí ako bezmocný otec. A možno práve v tom spočíva skutočná sila mužov. Nie v tom, že všetko zvládnu sami. Nie v tom, že nikdy neplačú alebo že sa nikdy neboja. Skutočná sila spočíva v tom, že sa človek nebojí priznať svoju bezmocnosť a vie pokľaknúť pred Bohom.
Keď čítame Starú zmluvu, vidíme, že práve otcovia boli kedysi tí, ktorí odovzdávali vieru ďalej. Rozprávali svojim deťom o Božích skutkoch, učili ich modliť sa, viedli ich do chrámu a vysvetľovali im, prečo slávia sviatky a prečo dôverujú Hospodinovi. Dnes sa často zdá, že duchovný život rodiny zostal viac na pleciach matiek a starých mám. Sú to ony, ktoré učia deti prvé modlitby, privádzajú ich do kostola a vedú ich ku konfirmácii. A predsa aj dnešné deti potrebujú vidieť otca, ktorý sa modlí, ktorý sa nebojí hovoriť o Bohu, ktorý vie povedať: „Poďme sa spolu pomodliť.“ Potrebujú otca, ktorý im svojím životom ukáže, že viera nie je len záležitosťou žien, ale že aj muž môže veriť, dôverovať a odovzdávať Bohu svoje starosti.
Ježiš sa vydáva s Jairom na cestu. A práve vtedy prichádza správa, ktorej sa každý rodič bojí: „Tvoja dcéra zomrela. Načo ešte unúvaš Majstra?“ Zdalo by sa, že všetko sa skončilo. Že už niet nádeje. Že Jairus prišiel neskoro.
Ale Ježiš sa obracia k otcovi a hovorí mu slová, ktoré znejú cez stáročia až k nám: „Neboj sa, len ver.“ Keď prichádzajú do domu, všade vládne smútok. Ľudia plačú, bedákajú, pripravujú sa na pohreb. A Ježiš vstupuje doprostred tejto bolesti a hovorí: „Neumrelo dieťa, ale spí.“ Ľudia Ho vysmievajú. Oni vidia len to, čo je pred ich očami. Ježiš však vidí ďalej.
Potom vezme so sebou Petra, Jakuba, Jána, matku dieťaťa a otca. Otec zostáva pri svojej dcére až do konca. A možno práve to je posolstvo dnešného príbehu. Otec nemusí vedieť všetko vyriešiť. Nemusí mať odpoveď na každú otázku. Nemusí svoje deti uchrániť pred každou bolesťou. Ale môže ich priviesť k Ježišovi. Môže za ne prosiť, môže sa za ne modliť, môže ich sprevádzať, kým vládze. A potom ich zveriť do rúk Toho, ktorý ich miluje ešte viac ako on.
Ježiš vezme dievča za ruku a povie: „Talitha kumi!“ – „Dievča, hovorím ti, vstaň!“ A tam, kde ľudia videli len koniec, Ježiš prináša nový začiatok.
Samozrejme, keď dnes hovoríme o otcoch, nemôžeme hovoriť len o tých ideálnych. Nie každý človek mal otca, ktorý ho držal za ruku, učil ho pracovať alebo sa zaňho modlil. Sú medzi nami aj takí, ktorí vyrastali pri otcovi prísnom, vzdialenom, možno aj závislom, nahnevanom na život alebo na svoju rodinu. Sú deti, ktoré nikdy nepočuli od svojho otca slová povzbudenia, pochvaly či lásky. Sú ľudia, ktorých otec odišiel príliš skoro, alebo síce býval v tom istom dome, ale akoby tam nikdy nebol. A sú aj otcovia, ktorí by dnes sami priznali, že mnohé vo svojom živote pokazili, že boli viac v práci ako doma, že nevedeli prejaviť city, že svoje deti zranili slovami alebo mlčaním.
Evanjelium nám však dnes neukazuje dokonalého otca. Ukazuje nám otca, ktorý je bezmocný. Otca, ktorý nevie svoje dieťa zachrániť. Otca, ktorý prichádza k Ježišovi taký, aký je – so strachom, bolesťou a s vedomím, že už nemá vo svojich rukách riešenie. A možno práve preto je Jairus taký blízky aj dnešným mužom. Nie je hrdinom bez chyby. Je človekom, ktorý miluje svoje dieťa a ktorý sa učí dôverovať Kristovi.
Možno práve preto je Jairus takou krásnou postavou na Deň otcov. Nepamätáme si ho ako veľkého kazateľa, učiteľa alebo bojovníka. Pamätáme si ho ako otca, ktorý miloval svoje dieťa natoľko, že sa nehanbil pokľaknúť pred Ježišom. A možno práve to je najväčšie dedičstvo, ktoré môže otec zanechať svojim deťom – nie dom, nie peniaze, nie majetok, ale cestu ku Kristovi a príklad viery, ktorá sa nebojí povedať: „Pane, ja už nevládzem, ale Ty môžeš všetko.“