Sú sviatky, ktoré sú tiché, pokojné a chvíľami aj melancholické a potom sú aj také sviatky, ktoré sú plné pohybu. Dnešný deň - Zjavenie Krista Pána mudrcom patrí k tým druhým. V dnešnom sviatku je cesta, hľadanie, pohyb hviezdy po nočnej oblohe, nepokoj srdca aj radosť zo stretnutia. Nie je to až tak sviatok pohodlia, skôr je to sviatok hľadania. A práve preto je taký blízky dnešnému človeku.
Keď chceme hovoriť o mudrcoch, o hviezde a o dieťati v Betleheme, je dobré začať skôr, hlbšie, ešte pred jasľami. Dnes máme pred sebou zo Starej zmluvy a tento text ako keby v sebe niesol predtuchu dnešného sviatku: „Vyjde hviezda z Jákoba, povstane žezlo z Izraela“ Tieto slová vyslovuje Bileám – pohanský veštec, áno – pohanský. Tieto slová nevyslovil prorok Izraela ani člen vyvoleného ľudu. A už tu sa začína zvláštna logika Božieho konania. Boh si nevyberá len „svojich“. Pán Boh hovorí k nám aj cez tých, ktorých by sme my možno obišli. Svetlo nádeje sa zjavuje tam, kde by sme ho nečakali.
Historické pozadie tohto textu je plné napätia. Izrael putuje púšťou, je slabý, zraniteľný, obávaný aj nenávidený. Moábsky kráľ Balák sa bojí, že Izrael zničí jeho krajinu, a tak si pozýva Bileáma, aby Izrael preklial. No namiesto kliatby zaznieva požehnanie. Namiesto temnoty sa objaví obraz hviezdy. Je to starý biblický motív: Boh premieňa strach na zasľúbenie, hrozbu na nádej, noc na svetlo.
Hviezda v starovekom svete nebola len romantickým obrazom. Bola znamením moci, vlády, osudu. Panovníci mali svoje hviezdy, ríše čítali nebeské znamenia. Keď teda neskôr v evanjeliu podľa Matúša čítame o mudrcoch z východu, ktorí videli hviezdu a vydali sa na cestu, nejde o rozprávku pre deti. Ide o hlboký príbeh o ľuďoch, ktorí brali znamenia vážne. Mudrci – možno astrológovia, učenci, poradcovia kráľov – ľudia vzdelaní, skúsení, materiálne zabezpečení – sa nechajú vyrušiť. Hviezda ich vytiahne z pohodlia ich domovov.
A tu sa začína niečo, čo je až bolestne aktuálne. Lebo aj my dnes vidíme mnoho „hviezd“. Signálov, ponúk, lákadiel. Niektoré nás vedú k sebe samým, iné k moci, k úspechu, k bezpečiu. Ale len niektoré nás vedú k Bohu. Otázka znie: za ktorou hviezdou sa vydáme?
Mudrci sa vydávajú na cestu, ktorá nie je krátka ani jednoduchá. Prichádzajú do Jeruzalema, do centra moci, do paláca kráľa Herodesa. A tam sa hviezda akoby stratí. Aj to je dôležitý moment. Niekedy nás Boh vedie až po určitý bod – a potom nás nechá hľadať, pýtať sa, zápasiť. Mudrci sa musia pýtať: „Kde je ten narodený kráľ Židov?“ A odpoveď zaznieva zo starých proroctiev: z Micheáša, z Biblie: v Betleheme.
Betlehem. Nie Jeruzalem. Nie palác. Nie centrum náboženskej ani politickej moci. Malé mesto, bezvýznamné, na okraji. Aj tu sa ukazuje Božia logika: Boh sa zjavuje v malom, tichom, krehkom. V dieťati. V rodine, ktorá nemá veľa. V chudobe jaslí.
Keď mudrci konečne prichádzajú k Ježišovi, neprinášajú so sebou otázky, teologické traktáty ani politické programy. Prinášajú dary. Zlato, kadidlo a myrhu. Dary, ktoré sú hlbokými symbolmi: zlato pre kráľa, kadidlo pre Boha, myrha pre toho, kto raz zomrie. Akoby vopred vyznávali to, čo si cirkev bude uvedomovať celé stáročia: že toto dieťa je Kráľ, Boh aj Trpiaci.
A tu sa dostávame k otázke, ktorú si nemôžeme nechať len pre biblický príbeh: je to otázka: čo prinášame Bohu my?
Nie každý z nás má zlato. Nie každý má kadidlo. Nie každý má myrhu. Ale každý máme niečo. Niekto čas. Niekto pozornosť. Niekto schopnosť počúvať. Niekto trpezlivosť. Niekto ticho. Niekto slová povzbudenia. Boh dnes viac než naše „veľké dary“ čaká našu ochotu vydať sa na cestu. Ochotu nechať sa vyrušiť. Ochotu kľaknúť si – nie fyzicky, ale srdcom.
A odtiaľto sa prirodzene otvára otázka darov, ktoré dávame ľuďom okolo seba. Lebo Zjavenie Krista Pána nekončí pri jasliach. Pokračuje v tom, ako sa Kristus zjavuje skrze nás.
Deťom a aj vnúčatám – niekedy nevieme čo kúpiť, pretože zdá sa, že majú všetko. Hračky, technológie, krúžky, možnosti, o ktorých sa nám kedysi ani nesnívalo. A predsa je tu dar, ktorý im často chýba najviac. Dar času, ktorý sa neponáhľa. Dar pozornosti, ktorá nie je rozdelená medzi obrazovku a povinnosti. Dar našej prítomnosti. Môžeme im darovať pocit bezpečia, príbeh pred spaním.... môžeme darovať pocit, že sú prijaté také, aké sú – nielen vtedy, keď sa im darí, keď sú poslušné, šikovné a úspešné, ale aj vtedy, keď sú unavené, vzdorovité, keď niečo pokazia. Starí rodičia majú v tomto dare zvláštne, nenahraditeľné miesto. Môžu darovať pokoj, ktorý už nie je tlačený časom. Môžu darovať rozprávanie príbehov – nielen rozprávok, ale príbehov života, viery, zápasov aj radostí. A môžu darovať múdrosť, ktorá nie je poučovaním, ale svedectvom prežitého. Deťom a vnúčatám môžeme darovať aj vieru – nie ako povinnosť, ale ako cestu. Keď sa s nimi modlíme, keď im rozprávame biblické príbehy, keď ich berieme do kostola, ale aj keď žijeme vieru v každodennosti, darujeme im niečo, čo im môže svietiť v tme, keď nás už nebudú mať nablízku.
Mladým môžeme darovať dôveru a sprevádzanie. Priestor hľadať vlastnú hviezdu, aj keď sa nám ich cesta zdá riskantná. Mladým ľuďom dnes môžeme darovať dôveru uprostred tlaku, ktorý na nich dolieha. Svet od nich očakáva výkon, úspech, jasné názory a rýchle rozhodnutia, často skôr, než stihnú pochopiť sami seba. Môžeme im darovať priestor spomaliť, pýtať sa a hľadať bez strachu, že sklamú. A môžeme im ukázať, že Boh ich má rád nie pre to, kým raz budú, ale pre to, kým sú teraz.
Strednej generácii môžeme darovať pochopenie uprostred vyčerpania, ktoré často nie je viditeľné. Nesú zodpovednosť za rodinu, prácu, starších rodičov aj dospievajúce deti a popritom majú pocit, že nesmú zlyhať. Môžeme im darovať uistenie, že únava nie je slabosť a že nemusia všetko zvládnuť sami. A môžeme im pripomenúť, že aj uprostred povinností ich Boh vidí, počíta s nimi a drží ich život v svojich rukách a tak isto, že ste tu aj vy, rodičia, ktorí svojim dospelým deťom radi prídete na pomoc.
Starým ľuďom dnes môžeme darovať úctu a pozornosť, pretože často žijú v pocite, že už nie sú „potrební“ alebo že ich skúsenosti stratili váhu. Môžeme im dávať priestor rozprávať, podeliť sa o svoje príbehy, rady aj spomienky, a pritom ich počúvať s otvoreným srdcom, bez posudzovania. Môžeme im pripomínať, že ich život a múdrosť stále majú význam a že ich prítomnosť môže byť darom pre všetkých okolo.
Chorým môžeme darovať prítomnosť a skutočné počúvanie. Svet často prehliada ich bolesť alebo ju chce rýchlo „opraviť“, ale niekedy stačí len byť pri nich, sedieť ticho, držať ruku alebo vypočuť ich strach a únavu.
Umierajúcim môžeme darovať pokoj a istotu, že ich život mal zmysel, že nie sú sami a že ich Boh drží vo svojich rukách. Môžeme im pomôcť cítiť, že každý ich dych je vzácny, a že aj v posledných chvíľach môžu zažívať Božiu lásku a dôveru.
Opusteným môžeme darovať, že ich vidíme. V dnešnom svete často prejdeme okolo ľudí, ktorí sú sami, prehliadaní, zabudnutí, alebo sa cítia nevítaní. Môžeme im darovať prítomnosť – nie veľké slová, ale jednoduché gesto: pozdraviť, usmiať sa, spýtať sa, ako sa majú. Môžeme im pripomenúť, že nie sú sami, že ich život má hodnotu, že Boh ich miluje a že aj my môžeme byť pre nich iskrou nádeje.
Tým, ktorí sa majú dobre a žijú v radosti a spokojnosti, môžeme darovať schopnosť deliť sa. Nie len materiálne, ale aj duchovne – radosť, čas, pozornosť a úprimný záujem o druhých. Môžeme im pomôcť vidieť, že ich šťastie nie je len darom pre nich samotných, ale príležitosťou byť svetlom pre iných. A tým ukázať, že pravá radosť sa zväčšuje, keď sa daruje ďalej.
Sviatok Zjavenia Krista Pána nám nepripomína len to, že sa Boh zjavil svetu. Pripomína nám, že Boh sa chce zjavovať aj dnes – cez naše cesty, naše dary, naše rozhodnutia. A že aj my môžeme byť pre niekoho hviezdou. Nie oslepujúcou, nie dokonalou, ale takou, ktorá ukazuje smer. K láske. K nádeji. K životu.
A tak sa možno dnes pýtajme: za ktorou hviezdou kráčam ja? A čo nesiem vo svojich rukách? Aký dar.....? Amen
