Keď Boh otvorí nové dvere
Milosť vám a pokoj....
18 Ježiš Kristus narodil sa takto: Jeho matka Mária bola zasnúbená s Jozefom, a skôr, ako sa zišli, ukázalo sa, že bola v požehnanom stave z Ducha Svätého. 19 Jej muž Jozef bol spravodlivý; nechcel ju vystaviť hanbe, ale chcel ju tajne prepustiť. 20 Keď premýšľal o tom, ajhľa, zjavil sa mu vo sne anjel Pánov a povedal: Jozef, syn Dávidov, neboj sa prijať Mária za ženu, lebo čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého. 21 Porodí syna a dáš Mu meno Ježiš; lebo On vyslobodí svoj ľud z ich hriechov. 22 Toto všetko sa stalo, aby sa naplnilo, čo Pán riekol ústami proroka: 23 Ajhľa, panna počne a porodí syna a dajú Mu meno Emanuel; to v preklade znamená: Boh s nami. 24 Keď sa Jozef prebudil zo sna, urobil, ako mu prikázal anjel Pánov: prijal svoju ženu, 25 neobcoval s ňou, kým neporodila syna, a dal Mu meno Ježiš. Mat 1, 18-25
Milí bratia a milé sestry.
Keď sa dnes stretávame pri štvrtej adventnej sviečke, uvedomujem si, že už tri týždne sme kráčali spolu jednou cestou. Začali sme s Máriou, ktorá sa učila počúvať Boží hlas a odvážila sa povedať svoje „áno“, hoci ešte ničomu nerozumela. Potom sme s ňou prešli do Judského pohoria, kde stretla Alžbetu, ktorá ju prijala a povzbudila a ktorá jej svojím slovom pomohla niesť to, čo bolo veľké a tajomné. Tretia adventná nedeľa nám ukázala Máriu, ktorej sa uprostred neistoty rozospievalo srdce, lebo v prítomnosti Boha našla pokoj.
A dnes sa pridáva ďalší človek — tichý, nenápadný, ale nesmierne dôležitý.
Jozef. Muž, ktorý nehovorí veľa, ale veľa unesie. Muž, ktorému sa život obrátil naruby, ale napriek tomu dokázal otvoriť srdce Božej vôli. Muž, ktorý svojím tichým „áno“ dopĺňa Máriino „áno“. A práve jeho príbeh je naším sprievodcom na štvrtej adventnej ceste.
Keď počúvame príbeh o Jozefovi, vždy nás na ňom niečo zasiahne. Nie je to hrdina, ktorý by vystupoval v popredí. Nehovorí veľké reči, nepíšu sa o ňom romány ani žalmy. Jozef je ten typ človeka, ktorý stojí skôr v pozadí – tichý, pracovitý, spoľahlivý. Človek, na ktorého sa dá spoľahnúť, ale ktorý nepotrebuje byť v centre pozornosti. A predsa ho Boh postavil do chvíle, ktorá od neho vyžadovala veľkú odvahu – oveľa väčšiu, než si možno vieme predstaviť.
Jozef bol spravodlivý muž. To slovo v Biblii neznamená len „slušný“. Znamená človeka, ktorý sa snaží robiť to, čo je správne. Nie dokonalého, ale úprimného. Človeka, ktorý nechce krivdiť, ktorý nechce ubližovať, ktorý chce žiť čestne, pravdivo, pokojne. Jozef si predstavoval život jednoducho: dobrá práca, pokojný dom, Mária po jeho boku, obyčajný, tichý, poctivý život.
A zrazu — akoby niekto pretrhol plátno jeho plánov. Ako keď sa v noci ozve rana, ktorú nečakáte, a všetko vo vás sa preľakne. Mária, jeho snúbenica, čaká dieťa – a on vie, že nie jeho. To je rana, ktorá zasiahne srdce muža tak, že mu na chvíľu vezme dych. To je zaskočenie, ktoré prerastá do bolesti. Zmätok miešaný so smútkom. Otázky, ktoré sa tlačia jedna cez druhú: Ako sa to mohlo stať? Kde som urobil chybu? Čo mám teraz robiť? Čo si o nás pomyslia? Ako to vysvetlím?
A k tomu ešte ticho Máriinej nevyslovenej pravdy. Ako veľmi jej veril… a teraz toto. Svet okolo Jozefa sa v tej chvíli musel prevrátiť naruby. Žiadny pevný bod, len prázdnota, neistota, sklamanie. Niektorí by v takom momente kričali, obviňovali, konali v hneve. Ale Jozef bol iný. Aj v bolesti ostal spravodlivý. Aj zranený nechcel ublížiť. Aj pri pocite zrady chcel Máriu ochrániť.
A práve v tejto zlomovej chvíli ukazuje Jozef svoju najväčšiu veľkosť. Nie silou, nie gestami, nie tvrdosťou. Ale tichom. Rozjímaním. Tým, že sa zastaví, že premýšľa, že nechce konať zo zrýchleného, uboleného srdca. Hoci je zasiahnutý, stále hľadá, čo je správne. Je to chvíľa, ktorú pozná každý človek: keď sa vám zrúti predstava o tom, ako mal váš život vyzerať. Keď realita stojí pred vami a vy neviete, kam s ňou. A keď jediná istota, ktorú cítite, je tá, že „toto nie je to, čo som čakal“.
A práve tam, v tomto tichom vnútornom boji, začína Boh písať s Jozefom svoj príbeh.
Aké to muselo byť náročné. To sklamanie, bolesť, zmätenosť. A do toho tlak spoločnosti, ktorá by Máriu odsúdila. Jozef nechcel ublížiť. Nechcel ju potupiť. Rozhodol sa ju potichu prepustiť – vtedy to považoval za najláskavejšie riešenie. A práve v tej chvíli, keď má v hlave tisíc myšlienok, keď jeho srdce nevie nájsť pokoj, prichádza Boh. Nie cez moc, ale cez sen.
„Neboj sa,“ hovorí anjel Jozefovi. Rovnako ako kedysi Márii. Boh vie, že ľudské srdce sa bojí, keď nevie, čo bude. Vie, že nás desia zmeny, ktorým nerozumieme. A preto prichádza s uistením: „Neboj sa prijať Máriu. Dieťa, ktoré čaká, je z Ducha Svätého.“ Jozef dostáva vysvetlenie, ale ešte stále to presahuje jeho chápanie. A predsa – dôveruje.
A to je Jozefova veľkosť. Nie v tom, že všetko pochopil. Ani v tom, že by mal ohromnú odvahu. Jeho veľkosť je v tom, že sa rozhodol veriť Bohu aj tam, kde logika nestačí. Že nezostal pri strachu. Že sa otvoril Božej ceste, hoci bola iná, než akú si plánoval. Jozef sa ráno zobudil a urobil to, čo mu Boh povedal. Prijal Máriu, prijal dieťa, prijal úlohu, ktorú mu Boh zveril. A tým otvoril dvere pre Boží príbeh.
Aj my máme v živote chvíle, keď sa ocitneme pred rozhodnutiami, ktoré sme si nevybrali. Keď sa niečo zmení náhle, keď je situácia nejasná, keď prídu problémy alebo výzvy, ktorým nerozumieme. A práve tam sa podobáme Jozefovi. Stojíme na križovatke: buď sa necháme viesť strachom, alebo dôverou. Buď uzavrieme dvere pred tým, čo prichádza, alebo ich otvoríme Bohu.
Jozefovo „áno“ nebolo jednoduché. Bolo to „áno“ človeka, ktorý sa musel vzdať svojich predstáv, svojho plánu, svojho pohodlia. Ale práve vďaka tomuto „áno“ Boh mohol vstúpiť do sveta. V Máriinom príbehu sme videli radosť, v Alžbetinom povzbudenie, v Jozefovi vidíme odvahu tichého prijatia. Nie hrdinstvo, ale vytrvalú dôveru.
A možno práve toto potrebujeme v dnešnej dobe najviac. Lebo aj my žijeme v časoch neistôt. Mnohé sa mení, mnohé nás prekvapí, mnohé veci neprídu tak, ako sme čakali. A Boh nás pozýva: „Neboj sa.“ Neboj sa prijať aj to, čo nedáva okamžite zmysel. Neboj sa urobiť krok viery. Neboj sa otvoriť svoje srdce tam, kde by si ho najradšej zavrel.
Štvrtá adventná nedeľa je o otvorených dverách. O tom, že Boh prichádza v tichu a hľadá srdcia, ktoré mu dovolia vstúpiť. Jozef je vzorom pre každého človeka, ktorý nechce mať všetko pod kontrolou, ale túži, aby jeho život mal Boží smer. A keď mu to dovolíme, Boh dokáže z našich obyčajných dní vykúzliť niečo krásne.
Na konci tohto príbehu dostáva dieťa meno: Ježiš – Boh zachraňuje. Je to meno, ktoré nesie nádej nielen pre Máriu a Jozefa, ale pre celý svet. A tak aj my dnes môžeme prijať túto nádej. Môžeme otvoriť srdce a povedať: „Pane, veď ma. Aj keď nerozumiem. Aj keď sa bojím. Buď so mnou.“
Štvrtá adventná nedeľa nás vedie do Vianoc. Nie ako do sviatkov, ale ako do stretnutia. S Bohom, ktorý prichádza. S Bohom, ktorý otvára dvere, keď my ich nevieme otvoriť. S Bohom, ktorý prichádza ticho, ale mení všetko. Amen
