330. výročie posvätenia chrámu v Brdárke

330. výročie posvätenia chrámu v Brdárke

 

 Sú dediny, cez ktoré človek prejde a o chvíľu si už ani nespomenie, že nimi išiel. A potom sú dediny, ktoré si človek nesie v srdci ešte dlho potom, ako ich opustí. Brdárka je jednou z nich. Keď sa na jar oblečie do bielych čerešňových kvetov, vyzerá, akoby ju niekto prikryl svadobným závojom. Nad ňou sa dvíha tichý a dôstojný Radzim, ktorý už celé stáročia mlčky pozoruje život pod sebou. Videl deti, ktoré sa narodili a zostarli, videl vojny aj pokoj, suché roky aj bohatú úrodu, videl slzy i radosť a videl aj to, ako uprostred tejto dediny vyrástol chrám, ktorý sa stal domovom modlitieb mnohých generácií.
 

Dnes sa preto nepozeráme len na starobylú stavbu. Pozeráme sa na príbeh. Na príbeh viery. Na príbeh ľudí, ktorí pred tristo tridsiatimi rokmi uverili, že Boh má mať svoje miesto uprostred ich života.

Apoštol Peter píše:  Pristupujte k Nemu, živému kameňu, ľuďmi zavrhnutému, ale Bohom vyvolenému a vzácnemu, 5a aj vy sami ako živé kamene budujte sa na duchovný dom, Akoby nám dnes pripomínal, že chrám nie je len stavba z kameňa, dreva a vápna. 

Chrám je predovšetkým príbeh ľudí, ktorí sa nechali viesť a budovať Bohom.
Keď dnes vyslovíme číslo tristo tridsať, znie to jednoducho. No za tým číslom sa skrývajú celé ľudské životy. Koľko generácií sa tu už vystriedalo? Koľko detí bolo pri tomto oltári pokrstených? Koľko mladých si tu sľúbilo vernosť? Koľko rodičov tu ďakovalo za narodenie svojich detí? Koľko sĺz padlo pri posledných rozlúčkach? A koľkokrát zaznelo z tohto miesta Božie slovo, ktoré pozdvihlo unaveného človeka a vrátilo mu nádej?

Keď sa prenesieme do roku 1696, neuvidíme bohatú obec ani ľudí, ktorí mali všetkého nadostač. Uvidíme jednoduchých roľníkov, remeselníkov a gazdov. Ľudí, ktorí veľmi dobre vedeli, čo znamená tvrdá práca. Ich dni určovalo počasie. Od úrody záviselo, či bude dosť chleba na stole. Každý kus dreva mal svoju cenu, každý kameň svoju váhu a každá hodina práce znamenala menej času na vlastné hospodárstvo.

A predsa sa rozhodli postaviť chrám....

....stavali ho z toho mála, ktoré mali. Niekto priniesol drevo zo svojho lesa. Iný vozom priviezol kameň. Murár daroval svoju prácu. Tesár svoje umenie. Ženy pripravovali jedlo tým, ktorí pracovali. Starší sa modlili, aby Boh ich dielo požehnal. Deti sa prizerali a možno ani netušili, že raz budú svojim vnukom rozprávať: „Aj môj otec staval tento kostol.“

Pre našich predkov totiž chrám nebol len budovou. Bol srdcom dediny. Vedeli, že človek nepotrebuje iba strechu nad hlavou a chlieb na stole. Potrebuje aj miesto, kde sa jeho duša naučí dôverovať Bohu. Miesto, kde zaznie odpustenie, kde sa človek učí ďakovať, kde sa učí niesť svoje bolesti a kde nachádza silu začínať znova. Myslím si, že nikto z našich predkov neuvažoval o tom, či ich meno raz bude zapísané v kronike. Oni nestavali chrám pre svoju slávu, stavali ho z lásky ku Kristovi a práve preto ich dielo prežilo stáročia, lebo všetko, čo je postavené na Kristovi, má pevnejší základ než akokoľvek pevné kamene.

Možno práve v tom sa dnešná doba od tej ich trochu líši. Dnes vieme postaviť veľkolepé stavby za niekoľko mesiacov. Máme stroje, techniku, materiál aj možnosti, o akých sa našim predkom ani nesnívalo. A predsa sa niekedy zdá, akoby sme zabúdali budovať to najdôležitejšie. Domovy viery, vzťahy, charakter a život, ktorý má pevný základ.

Práve preto sú slová apoštola Petra také aktuálne. Nehovoria iba o kamenných múroch. Apoštol hovorí o živých kameňoch. Každý človek, ktorý prichádza ku Kristovi, sa stáva súčasťou Božieho domu. Chrám  je živý vtedy, keď doň prichádzajú živí ľudia s otvoreným srdcom. Keď sa tu modlia, spievajú, plačú, ďakujú, nechávajú sa premieňať Božím slovom....

...a  práve preto je tento kostol stále krásny. Nie iba preto, že sa oň celé generácie starali, opravovali jeho múry, strecha, okná, organ. Je krásny preto, že sa v ňom už stáročia stretáva Božia vernosť s ľudskou vierou. Je svedkom toho, že Hospodin nikdy neopustil svoj ľud, hoci sa časy menili a svet okolo neho vyzeral zakaždým inak.
 

Dnes si našich pradedov a staré matere pripomíname s vďačnosťou.  Pretože oni boli tí, ktorí  pochopili niečo, na čo dnešný človek ľahko zabúda, a to,  že najväčším dedičstvom, ktoré môžeme zanechať svojim deťom, nie sú polia, domy ani majetok, ale živá viera v Ježiša Krista.

A keď apoštol Peter hovorí o živých kameňoch, nemôžeme obísť Toho, na ktorom celý tento duchovný dom stojí. Veď hneď na začiatku svojich slov píše: „Pristupujte k Nemu, k živému kameňu, ktorý ľudia síce zavrhli, ale pred Bohom je vyvolený a vzácny.“ Tým živým kameňom je Ježiš Kristus.
Aj Pán Ježiš hovoril o chráme. Keď raz stál v jeruzalemskom chráme, povedal slová, ktorým jeho poslucháči nerozumeli: „Zborte tento chrám a za tri dni ho postavím.“ Mysleli si, že hovorí o nádhernej stavbe, ktorú budovali celé desaťročia. On však hovoril o sebe, o svojom tele o  svojej smrti a vzkriesení...

 ...aj tento chrám  má zmysel iba dovtedy, kým z neho znie evanjelium o ukrižovanom a vzkriesenom Pánovi. Môžeme obdivovať jeho múry, jeho vek, jeho príbeh, no keby sa z neho raz vytratil Kristus, zostala by už len pekná historická pamiatka. Chrám sa nestáva svätým preto, že je starý. Stáva sa svätým preto, že sa v ňom ohlasuje svätý Boh.

A práve to robili celé generácie pred nami. Neprichádzali sem obdivovať stavbu. Prichádzali sem stretnúť sa s Kristom. Vedeli, že len On dokáže odpustiť hriechy, že len On dokáže utíšiť nepokojné srdce, že len On dokáže dať nádej tam, kde človek vidí iba koniec. A práve preto tento chrám prežil všetko, čo prežil. Nie preto, že jeho múry boli pevné, ale preto, že jeho základom bol Kristus.

Keď sa dnes rozhliadneme po Brdárke, nemôžeme si nevšimnúť jej jedinečnú krásu. Sú miesta, ktoré si človek pamätá podľa veľkých námestí, podľa ciest alebo priemyslu. Brdárku si však ľudia pamätajú podľa rozkvitnutých čerešní. Každú jar sa dedina na niekoľko dní ponorí do bielej záplavy kvetov. Prichádzajú sem návštevníci, fotografi, turisti. Obdivujú tú nádheru a mnohí hovoria, že je to ako rozprávka. Ale každý, kto tu žije, vie, že za tou krásou je veľa práce. Čerešňový sad nevznikne za jeden rok. Strom treba zasadiť. Ošetrovať. Orezávať. Chrániť pred mrazom, škodcami i suchom. Roky sa oň starať a často dlho čakať, kým prinesie prvé plody.

Nie je to podobné aj viere? Ani viera nerozkvitne zo dňa na deň. Aj ona potrebuje korene. Potrebuje starostlivosť,  modlitbu, Božie slovo, spoločenstvo cirkvi, trpezlivosť. Až potom prichádza ovocie. Nie vždy hneď. Ale prichádza.
 

Aj cirkev môže byť niekedy ako rozkvitnutý sad. Pekné slávnosti, spev, plný kostol, krásna výzdoba. To všetko je krásne. Ale Boh sa pýta ešte na niečo viac. Aké ovocie prináša naša viera? Je v našich rodinách viac odpustenia? Je medzi nami viac láskavosti? Viac ochoty pomôcť? Viac modlitby? Viac dôvery v Krista? Lebo práve podľa toho spozná svet, že patríme Jemu. To isté slovo, ktoré počúvali naši prastarí rodičia, znie aj dnes. Tá istá milosť, ktorá niesla ich, nesie aj nás. Ten istý Kristus, ku ktorému sa modlili oni, dnes otvára svoju náruč aj nám.

A práve preto nie je dnešná slávnosť iba oslavou minulosti. Nie sme tu preto, aby sme si povedali, akí boli naši predkovia šikovní a obetaví, hoci si našu úctu bezpochyby zaslúžia. Sme tu preto, aby sme sa sami seba spýtali: Aký chrám odovzdáme tým, ktorí prídu po nás?
 

Budú raz naše deti a vnúčatá môcť povedať, že sme im odovzdali živú vieru v Krista? Že sme ich naučili modliť sa? Že sme ich priviedli k Božiemu slovu? Že sme ich učili milovať cirkev nie ako starú budovu, ale ako miesto stretnutia so živým Pánom?  Lebo to je dedičstvo, ktoré má najväčšiu cenu.
Keď dnes skončia tieto slávnostné služby Božie a my ešte raz pozrieme na tento chrám, možno v ňom uvidíme starobylú stavbu s bohatou históriou. Boh však vidí niečo oveľa hlbšie. Vidí stovky rokov modlitieb, tisíce vyslovených „amen“, nespočetné množstvo pokrstených detí, požehnaných manželstiev, úprimných pokání i tichých nádejí. Vidí generácie, ktoré sa učili opierať o Krista ako o svoj pevný základ.

Nech teda aj naše mená raz zapadnú do tohto veľkého príbehu Božej vernosti. Nie preto, že naši predkovia postavili niečo veľké, ale preto, že my sme zostali verní Tomu, ktorý je živým kameňom, základom svojej cirkvi a Pánom času. Lebo kým bude Ježiš stredom tohto chrámu i našich životov, dovtedy bude mať Brdárka vždy dôvod ďakovať Bohu – nielen za tristo tridsať rokov minulosti, ale aj za budúcnosť, ktorú drží vo svojich rukách.   Amen.