46 Vtedy povedala Mária: Velebí moja duša Pána 47 a môj duch sa rozveselil v Bohu, v mojom Spasiteľovi, 48 že zhliadol na poníženie svojej služobnice, veď, ajhľa, blahoslaviť ma budú odteraz všetky pokolenia, 49 pretože Mocný učinil so mnou veľké veci, a sväté je Jeho meno 50 a Jeho milosrdenstvo s tými, čo sa Ho boja, z pokolení na pokolenia. 51 Dokázal moc svojím ramenom, rozprášil tých, čo sa povyšovali zmýšľaním srdca; 52 mocných zhodil z trónov a povýšil ponížených, 53 lačných nasýtil dobrými vecami a bohatých prepustil naprázdno; 54 ujal sa Izraela, svojho služobníka, pamätlivý milosrdenstva, 55 ako povedal našim otcom, Abrahámovi a jeho potomstvu naveky.
L1, 46-55
Milí bratia a milé sestry.
Z predchádzajúcej nedele vieme, že Mária je teda u Alžbety. Určite je unavená z cesty, je plná otázok, ale aj plná nádeje. A keď sa dve ženy stretli, stalo sa niečo, čo Máriino srdce premenilo. Alžbetine slová ju povzbudili, potvrdili ju v tom, že na tejto ceste nie je sama. A v tej chvíli Mária začala spievať. Nie nahlas, nie ako speváčka na javisku, ale ako žena, ktorej srdce zrazu našlo svoj pokoj.
A čo je to vlastne pokoj ženskej duše? Kedy ho žena nájde? Nie je to chvíľa, keď má všetko pod kontrolou, keď vie odpovede na všetky otázky, keď sa jej život podobá na vystretú rovnú cestu? Žena nájde pokoj vtedy, keď jej niekto potvrdí, že nie je sama. Že v tom, čo prežíva, ju Boh vidí. Že to, čo nesie vo svojom vnútri, má zmysel. Pokoj sa nerodí z istoty budúcnosti, ale z prítomnosti niekoho, kto pri nej stojí.
Mária bola mladá, pravdepodobne ešte veľmi mladá. A tehotná. V dobe, keď to vôbec nebolo jednoduché. Bez zázemia, bez vysvetlení, bez garancie, že ju Jozef prijme. Sama v tom najhlbšom slova zmysle – lebo to, čo prežila, neprežil nikto iný. Neistá, čo bude ďalej. Plná otázok, ktoré si možno ani netrúfala vysloviť.
A predsa – keď ju Alžbeta objala, všetka táto neistota sa nepominula ako mávnutím ruky, ale v jej srdci sa niečo zlomilo. Zrazu tam bol kúsok pokoja. Nie veľa, nie celá hora, ale malý, pevný bod, o ktorý sa mohla oprieť. A to stačilo na to, aby jej srdce začalo spievať.
Toto je zvláštne tajomstvo: Žena môže spievať aj uprostred neistoty. Žena môže chváliť Boha aj so slzami v očiach. Žena môže nájsť pokoj aj tam, kde nie sú odpovede.
Nie preto, že je silná sama osebe, ale preto, lebo cíti, že Boh je blízko. Že Boh ju presahuje, ale predsa neodchádza. Že Boh si vybral práve ju – nie napriek jej slabosti, ale cez ňu. A to jej stačí na pieseň.
Možno už každá žena pozná ten moment, tú chvíľu, keď je všetko náročné, keď je všetkého príliš veľa, prídu príliš nejasné veci, a predsa sa v nej niečo utíši. Akoby Boh povedal: „Neboj sa. Dýchaj. Ja som tu.“ A táto tichá Božia blízkosť prinesie pokoj, ktorý sa nedá kúpiť ani naplánovať. Pokoj, ktorý nejde proti realite, ale stojí nad ňou. Pokoj, ktorý nevymaže bolesť, ale ju unesie.
Mária bola tehotná, sama, neistá – a predsa spievala. Lebo jej srdce sa oprelo o niekoho väčšieho než bola ona sama. A takáto pieseň nevzniká z dokonalých podmienok, ale z dotyku Božej blízkosti.
A áno, aj žena, ktorá nevie, čo ju čaká. Aj žena, ktorú život prekvapil. Aj žena, ktorá cíti v duši ťažobu. Aj žena, ktorá nesie nový život, ale pritom žije v strachu – aj ona môže spievať. Nie ako speváčka. Ako Mária. Ako žena, ktorá našla pokoj nie v tom, že všetko chápe, ale v tom, že jej Boh povedal: „Som s tebou.“
Tak vznikol Magnifikát, Máriin chválopspev– jedna z najkrajších modlitieb a piesní celej Biblie. Je to pieseň radosti, ktorá však neprichádza z pohodlia ani z dokonalých okolností. Mária nemala vyriešené bývanie, nevedela, čo na to povie Jozef, nevedela, ako to všetko dopadne. A predsa jej srdce spievalo: „Velebí moja duša Pána.“ Je to radosť, ktorá prichádza nie zvonka, ale zvnútra – z toho, že človek cíti, že Boh je blízko.
Aj my často čakáme na radosť, ktorá príde „keď“. Keď sa niečo vyrieši. Keď bude voľnejšie. Keď bude pokoj. Keď sa situácia zmení. Ale Magnifikát nás učí niečo iné: radosť sa nerodí z okolností, ale zo vzťahu s Bohom. Mária spievala uprostred neistoty. Uprostred toho, čo bolo ešte len pred ňou. A predsa v sebe niesla pokoj, ktorý jej nikto nemohol vziať.
Mária ďakuje Bohu za Jeho vernosť. Hovorí, že Boh si všíma malých, že sa skláňa k tým, ktorých si nikto nevšíma. Aj to je dôvod jej radosti. Boh neprišiel do palácov, nevybral si slávnych ani bohatých. Vybral si Máriu – jednoduché dievča z Nazareta. A cez ňu chce osloviť celý svet. Mária spieva o Bohu, ktorý sa stará, ktorý pamätá, ktorý drží svoje slovo. A práve v tom je jej radosť.
Koľkokrát aj my potrebujeme takúto radosť – nie tú, ktorá závisí od okolností, ale radosť, ktorá sa dá držať aj v dňoch, keď je tma, keď nie všetko ide podľa predstáv, keď sa zdá, že veci sú ťažké. Adventná radosť nie je o zábave. Je o istote, že Boh koná. Že prichádza. Že nezabudol. Že drží svoje prisľúbenia.
Keď Mária spieva: „Môj duch sa rozveselil v Bohu, mojom Spasiteľovi,“ nehovorí to preto, že by všetkému rozumela. Ani nie preto, že by mala pred sebou jednoduchú cestu. Spieva to preto, lebo vie, že Boh je dôveryhodný. Vie, že Boh stojí pri nej. A keď človek vie, že Boh je s ním, môže byť jeho srdce pokojné aj vtedy, keď vonkajší svet ešte pokojný nie je.
Možno aj my v týchto adventných dňoch nesieme v srdci starosti, otázky, nejasnosti. A predsa môžeme niesť aj radosť – radosť z toho, že Boh prichádza do nášho sveta, do nášho života, presne tam, kde sme. Môžeme sa naučiť Máriinu pieseň – nie naspamäť, ale srdcom. Velebiť Pána aj vtedy, keď veci nie sú dokonalé. Ďakovať za to, čo máme. Vidieť Božiu vernosť v malých veciach obyčajného dňa.
A možno práve v tom je tajomstvo tretej adventnej nedele: radosť neprichádza, keď je všetko v poriadku. Radosť prichádza, keď vieme, že v tom nie sme sami. Keď sa opierame o Boha. Keď si pripomenieme, že On je ten, ktorý dvíha pokorných, ktorý nasýti hladných, ktorý zostáva verný.
Tak ako bola Mária požehnaná tým, že uverila, aj my môžeme zakúsiť radosť viery. Nie hlasnú, ale tichú. Nie krátku, ale hlbokú. Radosť, ktorá sa rodí v srdci človeka, v srdci toho človeka, ktorý sa nechá viesť Bohom. Amen.
